Návraty bývajú niekedy veselé i smutné. Návraty bývajú niekedy šťastné i bolestivé zároveň.
Pre pána Naftali Fürsta, bývalého väzňa pracovného a koncentračného tábora v Seredi, odkrýva návrat do Serede neradostné spomienky z detstva. S bolestivými spomienkami sa takmer po 70 rokoch podelil so študentmi obchodnej akadémie a gymnázia v priestoroch Múzea holokaustu v Seredi. Na jeho sympatickej tvári tieň bolesti zo spomienok pri rozhovore so študentmi prekryla radosť zo života a šťastný úsmev.
V ťažkých podmienkach, strávil pán Naftali Fürst v seredskom tábore spolu s rodičmi a bratom takmer tri roky života. V malej miestnosti spávali na slame. Ako dieťa pocítil krutosť gardistov, videl neľudské ponižovanie väzňov, pocítil dotyk smrti.“ Vedeli sme, že sa odtiaľto odchádza transportmi na smrť. Najhoršie spomienky zo Serede mám z appelplatzu“, podelil sa so svojimi spomienkami pán Fürst so študentmi a pokračoval, „tu sa rozhodovalo, kto ide do transportu a kto nie, to bolo niečo strašné. Bojovali sme o to, aby sme sa do transportu nedostali. Vedeli sme, že čím dlhšie zostaneme na Slovensku, tým máme väčšiu šancu prežiť. Na appelplazi to prebiehalo tak, že vopred vyhlásili, aby každý vyšiel z barakov. Ľudia tam stáli nastúpení a čakali, koho vyberú. Vybraní museli prejsť na druhú stranu nástupišťa. Železnica bola veľmi blízko. Naložili ich do vagóna a brali preč."
Transport s ním a jeho rodinou odišiel do Osvienčimu v novembri 1944. „Našťastie, to už bolo v období, kedy sa v peciach prestalo spaľovať, inak by nás s bratom ako deti zobrali rovno do plynu, mali sme šťastie.“...
Aby mali študenti predstavu, na čo bola Sereď určená, rozprávanie pána Naftali Fürsta doplnil riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi, predseda občianskeho združenia EDAH,
Dr. Martin Korčok: „ Alois Brunner, ktorý bol zodpovedný za tento tábor od roku 1944, bol pravou rukou Adolfa Eichmanna. Bol to jeden z najvýkonnejších ľudí zodpovedných za riešenie židovskej otázky, to znamená za smrť všetkých Židov a za ich zavraždenie. Mal za úlohu zozbierať všetkých Židov zo Slovenska a odpratať ich odtiaľ, aby boli zavraždení. Toto miesto nebolo žiadnym rajom, žiadnou prechádzkou, ale bola to prestupná stanica pred smrťou."
Pán Naftali Fürst prežil pochod smrti. Pri jeho slovách behali všetkým zimomriavky po chrbte. „Pochod smrti trval tri a pol dňa. S bratom sme mali šťastie, že nám nevzali dobrú obuv po deportácii do lágra. Veď iní väzni kráčali v drevákoch, mnohí dokonca naboso alebo len s látkou omotanou okolo nôh. Bola chladná zima. Boli sme v skupine približne 60 väzňov. Ak sme začali zaostávať, vždy sme našli silu prejsť dopredu. Navzájom sme sa povzbudzovali. Pozdĺž cesty ležali mŕtvoly z pochodov smrti, čo boli pred nami. Boli to tí, čo nevládali ísť ďalej, zastrelení nacistami. Prežili sme s vypätím posledných síl. Na železničnej stanici v meste Gleiwitz nás naložili do vagónov a odviezli do koncentráku v Buchenwalde. Cesta bola príšerná. Boli to vagóny bez strechy, nachádzalo sa v nich asi meter snehu. Viete si predstaviť, aké to bolo? Vysilení, mokrí, hladní…“ Nielen v očiach pána Fürsta sa zaleskli slzy. Jeho zážitky zasiahli každého v miestnosti.
. Po oslobodení Buchenwaldu vojakmi americkej armády v apríli 1945 sa po strastiplnej ceste Naftali Fürst stretol so svojimi rodičmi. S bratom v roku 1949 odcestovali do Izraela. Rodičia za nimi prišli o rok neskôr. Dnes žije v Izraeli.
Návraty bývajú niekedy veselé i smutné. Návraty bývajú niekedy šťastné i bolestivé zároveň.
Návrat pána Naftali Fürsta do Serede v dnešnej dobe je svedectvom o tom, že už vládze o prežitej životnej tragédii otvorene rozprávať, veď veľmi dlho mlčal. A odovzdávať svoje svedectvo mladým, aby sa na obete holokaustu nikdy nezabudlo.
Ako učiť o holokauste na slovenských školách? Ako osloviť študentov stredných škôl, aby pochopili tragiku doby spred 70. rokov, aby sa dozvedeli o živote svojich prastarých rodičov.? Hlavne cez konkrétne životné osudy ľudí, ktorí prežili a oživovať životné príbehy tých, ktorí také šťastie nemali.
Práve vďaka neziskovej organizácii EDAH a SNM - Múzea židovskej kultúry v Bratislave, ktoré poskytujú stredným školám publikácie s tematikou holokaustu a DVD s krátkymi vzdelávacími filmami, môžeme študentom jednoduchou formou priblížiť život Židov na území Slovenska v 20. storočí. Edukačné materiály poukazujú na vzťahy medzi Židmi a Nežidmi a na dobové udalosti, v ktorých sa formovali a prebiehali. Filmy prinášajú svedectvo "tých, ktorí prežili". Sú to filmy o vplyve holokaustu na životy obyčajných ľudí. Hovoria o jednotlivcoch a ich rodinách zobrazujúc ich pocity.
PaedDr. Mariana Kamenská