Na Smolenickom zámku získala ocenenie v literárnej súťaži Katka Maturová – študentka Obchodnej akadémie v Seredi
Smolenický zámok privítal 25. apríla 2017 víťazov druhého ročníka celoslovenskej literárnej súťaže „Práva detí očami detí“, ktorú organizovala pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky Rada pre práva dieťaťa – SR a Fakulta masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave.
Žiaci základných a stredných škôl, rozdelení do troch kategórií, si mohli vybrať z troch súťažných tém:
- Keby som bol prezidentom sveta
- Kto mlčí, keď sa deje zlo, stáva sa spolupáchateľom zla
- Mama, otec – a čo deti?
Odbornú porotu tvorili vysokoškolskí pedagógovia, novinári a psychológovia. Do literárnej súťaže svoje príspevky poslalo 1500 autorov a úlohou poroty bolo vybrať v každej kategórii 10 tých najlepších. Víťazi si prevzali pred kamerami a početným publikom odborníkov zo Slovenska i zo zahraničia diplom s označením „Pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky“ a hodnotné vecné dary:
- miesto: konvertibilný notebook
- miesto: tablet
- miesto: smartfón
- až 10.miesto: okuliare pre virtuálnu realitu
Víťazné práce budú zaradené do knižnej publikácie, ktorá bude zbierkou vybratých súťažných prác. Autori zároveň dostanú certifikát, osvedčujúci spoluautorstvo knihy. Študentka Obchodnej akadémie v Seredi Katarína Maturová získala diplom s označením „Pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky“ a veľmi sa potešila aj virtuálnym okuliarom, ktoré si so spolužiakmi hneď na druhý deň v škole aj vyskúšali.
Porozprávali sme sa s našou ocenenou študentkou.
Katka, ktorú tému ste si vybrali?
„ Zvolila som si tému - Kto mlčí, keď sa deje zlo, stáva sa spolupáchateľom zla - a moja poviedka dostala názov - Môj smutný životný príbeh. Bohužiaľ, mám s oboma témami vlastné životné skúsenosti a sama som ochutnala, čo je to aj rozvod rodičov, aj páchanie zla, týranie vlastnou mamou, bolesť, strach, odmietanie, nedostatok, šikanovanie ...“
V úvode som si položila otázku, kto je väčší nešťastník? Obeť alebo útočník? Obeť je nešťastník útočníka, ale zas útočník je stará obeť starých útočníkov, čo sa zocelila z krvi a potu... Preto nikdy nesmieme použiť slovo Zlý Človek, lebo taký človek neexistuje ani v živote neexistoval... Čitateľ nemusí súhlasiť s týmto tvrdením, ale v mojom živote som zažila viacej zla ako dobra.
Prečo ste sa rozhodli zverejniť svoj príbeh?
„Chcem, aby ľudia prestali odcudzovať deti len na základe ich správania, aby hľadali príčiny a snažili sa ich pochopiť. Niekedy sa za agresívnym správaním dieťaťa či mladého človeka môže skrývať trauma z detstva a neslušné správanie môže byť obranným múrom, ktorý si človek sám vytvára, aby mu okolie ešte viac neubližovalo. Čo sa týka mojej minulosti, už nemlčím, ba chcem, aby každý, kto môže pomôcť týraným deťom, o mojom smutnom živote vedel... Lebo je tisícka takto týraných detí a pod rúškom takzvaného "agresora" sa možno skrýva dieťa, ktoré plače a prosí o pomoc. A všetci ho považujú za zloducha. Preto som napísala tento príbeh a nemlčím. Ak by môj príbeh pomohol odhaliť šikanovanie a poodhalil to, že dieťa, ktoré sa „nevie spratať do vlastnej kože“ a všetci ho považujú za zlé, nemusí byť skutočne zlé. Len kričí o pomoc, potrebuje podať pomocnú ruku.“
Ako sa vám darí dnes a kto vám podal pomocnú ruku?
„Bolo mojím veľkým šťastím, že som prišla do Serede a našla veľkú pomoc u vychovávateliek v Detskom domove na Cintorínskej ulici a pani profesoriek z obchodnej akadémie .Teraz študujem tretí rok na Obchodnej akadémii tu v Seredi. Do Serede som prišla pred tromi rokmi, bývala som v detskom domove, ale teraz už bývam v Bratislave a do Serede dochádzam. Sama si uvedomujem, že medzi žiakov ešte stále neviem zapadnúť, mám výbušnú povahu, nedôverujem svojmu okoliu, bránim sa často nepeknými slovami, neustále čakám od ľudí útok. Ale mám jeden veľký životný cieľ. Chcem zmaturovať. Ako mi povedala pani profesorka slovenčiny Kamenská – Katka, vy zmaturujete, veď ste Maturová... Ona totiž vie, že je vo mne niečo dobré a som citlivý človek. Vie, že rozumiem literatúre a umeniu. Ona zas rozumie ľudskej duši. Ona mi verí a práve jej sa chcem aj veľmi poďakovať za pomoc pri písaní mojej poviedky. Uskutočniť môj cieľ mi pomáhajú v škole aj iné pani profesorky. Viem, nemajú to so mnou ľahké, ale dúfam, že to so mnou ešte vydržia....“