"A veľkosť toho hrdinstva si uvedomíme vtedy, ak sa budeme snažiť čo i len predstaviť si nebezpečenstvo, ktorému vystavovali seba i svojich blízkych preto, aby zachránili iných,"
Zvi Aviner-Vapni.
veľvyslanec štátu Izrael
Medzi študentov Obchodnej akadémie v stredu 23. marca 2016 zavítal sympatický manželský pár. Svojich starých rodičov Pavlíkovcov pozvala Laura Kovácsová z 3.A triedy, aby sa s nami podelili o spomienky na svojich blízkych, ktorí získali ocenenie Spravodliví medzi národmi.
Spravodliví medzi národmi je ocenenie, ktoré sa každoročne udeľuje osobám nežidovského pôvodu, ktoré prispeli k záchrane Židov pred holokaustom. Ocenení získavajú pamätnú medailu a diplom Jad Vašem, sú zapísaní do tejto inštitúcie a ich meno je vytesané do Múru cti v Záhrade Spravodlivých v Jad Vašem v Jeruzaleme v Izraeli.
27. januára 2008 sa v Primaciálnom paláci za účasti vysokých štátnych predstaviteľov Slovenskej republiky uskutočnilo slávnostné odovzdávanie ocenení Spravodliví medzi národmi. Medzi ocenenými boli aj Jozef a Magdaléna Krivosudskí. Príbuzným ocenených odovzdal medailu a certifikát veľvyslanec Izraela na Slovensku Zeev Boker. Na slávnosti sa vtedy v Primaciálnom paláci v Bratislave zúčastnili dve sestry, vnučky manželov Krivosudských, pani Janka a pani Emília.
A k nám zavítala pani Janka Pavlíková so svojím manželom – starí rod. rodičia Laury.
„Tento príbeh bol skutočným životom rodiny mojej babky Magdalény, jej manžela Jozefa a ich dcéry – mojej mamičky Márie“ začala svoje rozprávanie pani Janka Pavlíková a pokračovala, „dedko Jozef priviedol v čase vojny asi v roku 1944 až 1945 dve židovské rodiny. Bolo to až do oslobodenia Slovenska Sovietskou armádou.
Bývali v maličkom domčeku. V dome bola jedna izbička a kuchyňa. V záhrade na svahu bol starý židovský cintorín, z druhej strany bol katolícky. Domček bol obkolesený hustými hájikmi. V kuchyni domu bola skrýša, kde sa ukrývali Martin a Berta Loewenbeinovci a ich deti Marta a Eva. Berte sa v skrýši narodil syn Juraj, ktorého pokrstili ako Jozef. Druhá rodina bola Yitzak a Lea Freedmanovci a ich deti Shaul a Rachel. To znamená, že šesť mesiacov v tomto dome žilo deväť ľudí a moja mamička Mária s rodičmi.
Boli to ťažké časy. My si to už dnes ťažko vieme predstaviť. Nikto nesmel vedieť, že niekoho skrývajú, pretože by to bolo stálo život oboch židovských rodín aj ich rodinu.
Babka Magda bola pôrodná babica už pred 2. sv. vojnou. Celý život až do svojich 65 rokov sa tejto práci venovala celým srdcom. V čase vojny mala práce vyše hlavy, vtedy sa rodila veľká väčšina detí doma. Starostlivosť o deti a ženy po pôrode jej zabrala viac času, ako bol normálny pracovný čas. Dedko Jozef bol veľmi pracovitý, celý život robil fyzicky namáhavú prácu, pracoval v bani, pracoval na stavbe priehrady Orlík. Dožil sa 69 rokov. Moja mamička Mária – ich dcéra mala vtedy 11 rokov. V tom čase bola domácnosť už ponechaná aj na takéto deti. Hoci ešte nebola dospelá, dobre si uvedomovala, že nič nesmie prezradiť. Bolo to veľmi nebezpečné, lebo v tomto čase ľudia udávali jeden druhého a to bola istá smrť.
Shaul a Mária boli kamaráti. Shaul mal 8 rokov. On si spomína na moju mamičku ako na anjela. Hovorí: „Videl som krásneho anjela ako pomaly kráča dvorom, akoby sa vznášal. Pozoroval som ho z nášho úkrytu ako ide smerom k nám. Dvere sa otvorili a vošiel do nich anjel. Anjel pozdravil a podal nám jedlo. Ten anjel bola Mária.“ Takéto spomienky má chlapec menom Shaul – Buby. Starí rodičiqa spomínali, že ako postupoval front, bolo počuť streľbu a Kaťuše, mali strach. V apríli, keď Sovietska armáda tadiaľ prechádzala, mohli obidve rodiny odísť z úkrytu.
Toto je príbeh ľudských osobností, ktorí aj v ťažkých časoch nezabudli na humánnosť a lásku k blížnemu a na to, že všetci sme ľuďmi. Hoci všetci mali strach, predsa sa len našli takí obetaví odvážlivci, ktorí boli ochotní zobrať na seba riziko a pomôcť ľuďom pred istou smrťou.
„Som hrdá na to, že moji predkovia dokázali zachrániť životy ľudí napriek tomu, čo všetko im hrozilo. Boli to ľudia rozhodní a úprimní,“ dodala pani Pavlíková.
Pán Pavlík nám zarecitoval vlastnoručne napísaný príbeh svokry Márie, ktorý pozná síce len z počutia, ale žije ním celý život. Veď s Lednárovcami sa rodiny spriatelili a stretávali sa každoročne všetci na hody.
Manželia Krivosudskí a ich desťročná dcéra Mária zachránili životy dvom židovským rodinám:
Martinovi, Berte, Marte, Eve, Jurajovi Loewenbeinovcom-Lednárovcom a
Yitzchakovi, Lei, Shaulovi, Rachel Freedmanovcom-Fialovcom.
A aký osud čakal zachránené židovské rodiny? Keď Nemci ustupovali pred sovietskymi vojakmi, prvý sovietsky tank, ktorý prišiel do dediny, zobral zachránených a odviezol ich do Nitry.
Rodina Friedmann odišla v roku 1947 do Palestíny a v Izraeli žijú ich potomkovia až dodnes. Rodina Löwenbein – Lednár, Martin a Berta (rodičia) dožili na Slovensku v Záriečí a sú pochovaní v Trnave na židovskom cintoríne. Ich dcéry Eva a Marta emigrovali po roku 1968 do Kanady, kde žijú doteraz. Ich syn Jozef, ktorý sa narodil v úkryte, žije s rodinou v Bratislave, má dve deti Martina a Miriam.
Manželov Jozefa a Magdalénu navrhol na ocenenie syn Friedmannovcov.
„ Kto zachráni jeden ľudský život, zachráni celý svet.“ (Mišna, Sanhedrin 4:5)
V súčasnej dobe si pripomíname prvé transporty židovského obyvateľstva zo Slovenska.
So študentmi OA sme si v Múzeu holokaustu v Seredi pripomenuli 25. marec 1942 pietnou spomienkou a položením žltých ruží do zachovaného vagóna, ktorým deportovali nevinných ľudí. V ten osudný deň bol vypravený prvý transport . Okolo 1.000 mladých dievčat, prevažne zo Šarišsko-zemplínskej župy bolo pred 74 rokmi zbavených občianstva, všetkej ľudskej dôstojnosti a zo stanice Poprad vyvezených do továrne na smrť, do koncentračného tábora Auschwitz (Osvienčim). Bol to začiatok masových transportov zo Slovenska, ktoré trvali až do 20. októbra 1942. V tomto období bolo vyvezených 57 628 židovských spoluobčanov, pričom za každú osobu Slovenský štát zaplatil Nemcom poplatok 500 ríšskych mariek.
Druhá séria transportov odštartovala počas okupácie Slovenska nacistickými vojskami. Prvýz nich bol vypravený 30. septembra 1944 zo Serede. Do konca vojny bolo vyvezených ďalších asi 13 500 Židov. Posledný transport odišiel zo Serede 31. marca 1945 do Terezína. Prvého apríla 1945 bola oslobodená Sereď.....
Celkovo tak v koncentračných táboroch v dôsledku transportovania z územia Slovenska zahynulo viac ako 70 000 židovských občanov. Keď si uvedomíme tieto historické súvislosti, je vzácne, že aj v takejto situácii sa našli odvážni ľudia, neváhajúci riskovať svoj vlastný život a život svojich najbližších a zachránili dve židovské rodiny. Právom im patrí ocenenie Spravodliví medzi národmi.
Sme vďační manželom Pavlíkovcom a Laure, že nám umožnili nahliadnuť do rodinného života svojich predkov, ale hlavne, že nám predstavili vzácne osobnosti o ktorých treba hovoriť hlavne medzi mladými ľuďmi, pripomínať ich odvahu a hrdinstvo...
PaedDr. Mariana Kamenská
učiteľka OA Sereď
