Svedecké výpovede Seredčanov putujú do Múzea holokaustu vo Washingtone
Výpovede nežidovských svedkov nacistických zločinov
Aj Seredčania prispeli k veľkej zbierke výpovedí o nacistických zločinoch v rámci medzinárodného projektu organizovanom Múzeom holokaustu vo Washingtone. Rozhovory v spolupráci s Dokumentačným strediskom holokaustu v Bratislave pod vedením riaditeľky DSH, Dr. Moniky Vrzgulovej, CSc., osobne viedol izraelský historik Nathan Beyrak a jeho filmový štáb vyhotovil tri dokumenty o výpovediach seredských občanov: pani Magdalény Paštékovej, pána Viliama Hojera a pani Alžbety Vargovej. Vypovedali o osudoch susedov, kamarátov a spolužiakov židovského pôvodu a boli svedkami postupného odoberania ich ľudských práv, svedkami transportov a svedkami rozoberania ich majetkov. Na znak nesúhlasu s prenasledovaním Židov a s ich vyvražďovaním podali svedectvo o osudoch miestnych Židov s cieľom zachovať ich dôstojnú pamiatku. Ďakujeme !
Rozhovory prebiehali v dvoch kolách. Na základe predbežného rozhovoru sa rozhodlo o tom, či ich výpovede sú dostatočne vieryhodné a fundované. Až potom v ďalšom kole sa pristúpilo k tvorbe dokumentárneho filmu, ktorý bude uložený v US Holocaust Memorial Museum vo Washingtone.
Pán Nathan Beyrak (63), syn litovského otca a poľskej matky, ktorí emigrovali do Palestíny, sa podieľal na vytvorení Múzea židovskej diaspory v Tel Avive, kde tvoril dokumenty o histórii židovských komunít na rôznych miestach Európy. Od roku 1982 hovoril s viac ako dvetisíc svedkami holokaustu. Okrem orálnej histórie holokaustu zbiera aj rozhovory so židovskými spisovateľmi po celom svete. Žije v Gedere.
Pán Nathan Beyrak bol ochotný odpovedať na niekoľko otázok:
Pán Beyrak, ako vlastne vznikol tento medzinárodný dokumentačný projekt Múzea holokaustu vo Washingtone?
Vznikol z potreby odhaliť pravdu.
Popierači holokaustu tvrdia, že holokaust je židovský výmysel, ktorý sa nikdy nestal. Tisíce svedectiev židovských občanov nie je pre nich žiadnym argumentom. Avšak svedectvá nežidovských pamätníkov holokaustu, ktorí boli svedkami rôznych epizód vyhladzovania Židov po celej Európe, nabúravajú predstavu o veľkom židovskom klamstve.
Ako sa vyrovnávate so svedectvom takého utrpenia?
Počúvam príbehy, v ktorých ľudia ukázali svoje najstrašnejšie i najkrajšie stránky svojej ľudskosti. Jedni sa dopúšťali neuveriteľných krutostí, druhí riskovali svoje životy, aby mohli zachraňovať životy cudzích ľudí. Najviac ma zasiahnu vždy osobné príbehy. Jeden svedok z Maďarska, ktorého dedinou prechádzal pochod smrti, rozprával, že tí, čo už nevládali ísť, boli nakladaní na rebriňáky a zhadzovaní do vopred vyhĺbených jám popri Dunaji.
V Maďarsku, kde sa v súčasnosti radikalizácia politiky prejavuje asi najviac, si však ľudia kladú podmienku, že ich svedectvá nebudú zverejňované v ich krajine, lebo politická situácia tam dospela tak ďaleko, že sa obávajú, že by mohli spôsobiť problémy svojim deťom a vnúčatám.
V Poľsku žije ešte veľa bývalých väzňov koncentračných táborov, ktorí sú dôležitými svedkami konečnej fázy holokaustu. Pozoruhodný bol rozhovor s poľským elektrikárom, ktorý inštaloval ventilačný systém do plynových komôr v Osvienčime alebo s robotníkom, ktorý staval plynové komory, budovy bez okien.
Viacerí svedkovia rozprávali o pogromoch po skončení vojny, napríklad v Kielciach, keď samotní Poliaci vraždili Židov.
Možno hovoriť o nejakých špecifikách prístupu v jednotlivých krajinách?
Slovensko a Maďarsko stálo na strane vinníkov. Na Slovensku to bola Hlinková garda, ktorá viedla protižidovské akcie. Miera antisemitizmu v predvojnovom Československu nebola taká ako v okolitých krajinách. Odlišný bol najmä spôsob deportácií. Zatiaľ čo na Slovensku i v Maďarsku dochádzalo k agresívnemu zatýkaniu a k násilnému zhromažďovaniu Židov do transportov, v Čechách to prebiehalo viac v tichosti poštou. Židia dostali poštou príkaz dostaviť sa k deportácii a oni sa dostavili.
Obyvatelia Lotyšska a Litvy boli počas vojny na strane páchateľov a mnohí sa podieľali na vyvražďovaní Židov.
Vo Francúzsku boli ľudia so svojimi výpoveďami veľmi obozretní a nechceli o prenasledovaní Židov hovoriť. V Holandsku bola otvorenosť a úprimnosť mnohokrát väčšia. Nebolo potrebná ani pomoc miestnych sprostredkovateľov. Akonáhle sa odvysielalo oznámenie o projekte v rádiu, prihlásilo sa tristo svedkov.
Nemecko na rozdiel od Rakúska investovalo veľa reflexie do nacistickej minulosti a do vzdelávania verejnosti. Rakúsko sa drží tradičnej schémy zvaľovania viny na Nemecko.
Jediná krajina, kde som odmietol natáčať rozhovory, bola Nemecko. Bolo mi to natoľko nepríjemné, že som to radšej prenechal inému kolegovi.
Prekvapia Vás niektoré spomienky?
Čo ma prekvapuje a šokuje je Balkán, ktorý svojou krutosťou a sadizmom občas zatieni aj nacistické Nemecko. Vojnové zločiny na Balkáne mali osobný a brutálny charakter Vo chvíli, keď Chorvátsko vyhlásilo nezávislosť, vypukla nenávisť voči Srbom. Zo susedov sa stali nepriatelia. Znásilňovali, podrezávali, odrezávali hlavy a vešali na strom. S takou osobnou nenávisťou, aká prepukla na Balkáne, som sa počas mojej práce nikde inde nestretol.
V poslednej dobe vzrastajú obavy o stabilitu a demokraciu v Európe. Máte obavy z tohto vývoja?
Čím viac sa zaoberám touto témou, tým viac som pesimistický ohľadom ľudskej prirodzenosti, otvorenosti a úprimnosti. Napriek proklamovanému heslu: nikdy viac, sa násilie opakuje na celom svete. K vyhladzovaniu obrovského množstva ľudí, žiaľ, dochádza až príliš často.
PhDr. Klára Dobrovičová
